Základňové stanice a ich vyžarovanie

Typy buniek využívané základňovými stanicami

Typy buniek využívané základňovými stanicami

• Makrocell – tzv. makrobunka je štandardná základňová stanica. Má kapacitu 8 timeslotov a dosah cca 35 km. Na počiatku sa na stožiar základňovej stanice dával iba jeden vysielač, dnes kvôli zvýšeniu kapacity obsahuje stožiar vysielača makrocell až tri vysielače, ktoré majú vysielací uhol po 120°.
• Mikrocell – tzv. mikrobunka je vysielač oveľa menší (rozmerovo i dosahom). Obvykle sa používa jedna anténa s vyžarovacím uhlom 360°, ktorá má dosah cca 27 km. Mikrobunky sa používajú na vykrytie „problematických“ častí (vnútrajšok budov, tunely a pod.).
• Umbrella cell – dáždiková bunka je kombináciou predchádzajúcich typov. Používa sa na prekrytie „hluchých miest“ obvykle jeden vysielač typu makro cell (s dosahom max. 35 km) a vyžarovacím uhlom 360°.

Obr. č. 3: Hraničná oblasť okolo antény základňovej stanice [8]

Každá základňová stanica má iba obmedzenú kapacitu určenú na prenos dát alebo hovorov a dokáže obslúžiť iba rádovo niekoľko desiatok užívateľov v jednom čase. Keďže počet zákazníkov narastá rýchlosťou blesku, okrem základňových staníc budovaných kvôli pokrytiu signálom, je čoraz častejší prípad budovania základňových staníc pre zvýšenie kapacity systému, aby mohlo byť obslúžených čo najviac zákazníkov v príslušnej oblasti. Všetky základňové vysielacie stanice musia spĺňať platné normy pre ochranu osôb pred elektromagnetickým žiarením. Norma platná v SR vychádza z medzinárodnej normy ICNIRP (International Commission for Non.Ionizing Radiation). Vysielacie základňové stanice však spĺňajú niekoľkonásobne prísnejšie parametre ako stanovuje táto norma. Pred samotným spustením do prevádzky vykonáva kontrolné meranie úrovne intenzity elektrického poľa Štátny fakultný zdravotný ústav SR.

Operátori to niekedy nemajú s pokrývaním územia jednoduché. GSM antény všetci dôverne poznáme ako kolorit krajiny – sú na strechách panelákov, rôznych vyvýšených konštrukciách či na vlastnom stožiari. Dá sa to však robiť aj elegantnejšie. Mobilné vysielače by sa mali umiestňovať čo najdalej od obytných domov. Druhým dôvodom pre maskovanie staníc je finančné hľadisko. Operátor nebude nezmyselne stavať nové stožiare, ak je v blízkosti vysoká budova alebo v prípade mestských centier, ak neexistuje iná možnosť ich umiestnenia. Ak sa anténa umiestni priamo na fasádu stavby, väčšinou nasleduje jej prefarbenie tak, aby s ňou splývala. A to aj v prípade, že sa antény zamaskujú za falošný komín, vežičku alebo priečku na fasáde. Maskovanie prebieha, ak naň existuje požiadavka a týka sa len prefarbovania antén. Maskované stanice sa u operátora navyše nijako špeciálne neevidujú.

Že je elektromagnetický strašiak večne živý dokazujú neustále sa obajvujúce štúdie za, aj v ve prospech účinkov vysokofrekvenčného vyžarovania mobilov ako aj základňových staníc. K nespočetným výskumom a štúdiám pribudla ďalšia zaoberajúca sa vplyvom radiácie základňových staníc mobilných sietí na ľudský genóm. Štvoricu iniciátorov výskumu netvoril nikto iný, ako japonský mobilný operátori, ktorí tak ako všetci ich kolegovia na svete majú generovanie vyžarovania základňových staníc takpovediac v popise práce a teda na dôverihodnosti uspokojivých výsledkov to veľmi nepridáva.

Užívatelia mobilných telefónov ešte pred nejakým desťročím neboli žiadnou zaujímavou cieľovou skupinou pre ostrieľaných mediálnych vlkov, bolo ich primálo. Dnes je už všetko inak. Vyše 1,2 miliardy svetových mobilných účastníkov je už slušná skupinka, ale vzhľadom na postup mobilných telefónov vo vyspelých krajinách je možné hovoriť pokojne aspoň o 90% obyvateľstva nad 15 rokov. To už je segment, s ktorým sa oplatí pracovať a skúsenosť ukazuje, že rôznych poplašných informácií je na svete neúrekom. Najnovší „boom“ v tomto smere spôsobili sady „hands free“ pretože sa podarilo preukázať, že aj oni majú dosť vážne nežiaduce vedľajšie účinky. Pri pokusoch bolo zistené, že aj tieto zariadenia nielenže nechránia užívateľa mobilného telefónu pred nežiaducim žiarením, ale dokonca sa správajú ako anténa a toto žiarenie trojnásobne zvyšujú. Opäť menší zmätok okolo škodlivosti, a samozrejme nevyriešená otázka ako táto zvýšená hladina vplýva na organizmus človeka.

V súčastnej dobe nie je možné definitívne posúdiť či úrovne a frekvencie elektromagnetického poľa môžu byť považované za bezpečné z hľadiska zdravotných následkov a rizika vzniku závažných chorôb, a taktiež ako zabezpečiť ochranu zamestnancov a obyvateľstva pred týmito rizikami. Nejbezpečnejším limitom by bola nula, aby obmedzovala expozíciu len na prirodzené elektromagnetické pole, čo však nie je možné v dnešnom svete zrealizovať.Prečo však neskúsiť vyjednávanie, ktoré by mohlo viesť k dočasnému prímeriu. Pokiaľ nie je dokázaný opak je dôvodné považovať elektromagnetické žiarenie ako potenciálne škodlivé. K tomu sa priklonila ja Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), podľa ktorej naše znalosti o biologických účinkoch elektromagnetických polí sú neúplné, no na základe súčasných poznatkov sa dá tvrdiť, že neextistujú dôkazy o dôsledkoch elektromagnetického poľa na ľudský organizmus.

Môžeme nájsť mnoho klinických štúdii, ktoré neboli urobené na zvieratách, ale na ľuďoch, ktorí používali často mobilné telefóny z pracovných dôvodov. Na základe týchto štúdii môžeme povedať, že mobilné telefóny a vôbec prístroje emitujúce elektromagnetické žiarenie sú škodlivé, a to hlavne pokiaľ sú používané veľmi dlho a tiež veľmi často. Iba v Slovenskej republike nájdete minimálne 2000BS základňových vysielacích staníc pre GSM sieť a počet 1000BS pre 3G sieť bolo prekročených začiatkom marca tohto roku a budú ešte pribúdať.