Technická diagnostika ako prostriedok na minimalizáciu rizík úrazu na elektrických zariadeniach

Jedna z možných definícií technickej diagnostiky je, že je to súhrn meraní s cielom zjistiť aktuálny technický stav elektrického zariadenia, včas odhadnúť a lokalizovať kritické miesta a tým predísť vzniku náhlych porúch s rizikom úrazu. To znamená, že sa musí orientovať aj na to, aby bolo elektrické zariadenie bezpečné počas všetkých etáp technického života, teda aj počas vykonávania technickej diagnostiky. Zároveň musí byť bezpečné aj zariadenie, prostredníctvom ktorého sa diagnostika vykonáva, inak by sa riziko úrazu eště zväčšovalo.

Nedostatočná znalosť vlastností a technického stavu elektrického zariadenia nedostatočným vykonávaním diagnostických meraní môže mať v konečnom dôsledku vplyv na vznik úrazov. Preto z hľadiska bezpečnosti je nevyhnutelné sústrediť sa pri technickej diagnostike predovšetkým na:

• stav materiálov, najmä elektroizolačných,
• procesy starnutia materiálov, najmä elektroizolačných,
• koróziu kovov,
• elektrolytické efekty,
• vznik a rozdelenie teploty,
• uzly mechanického uloženia,
• kontaktné uzly (komutátor – kefa, krúžok – kefa),
• vznik a veľkosť vibrácií,
• elektromechanické rezonancie,
• vplyv vonkajšieho prostredia.

V súvislosti s vykonávaním činností v rámci technickej diagnostiky vznikajú riziká:

• v dôsledku nevykonávanej alebo nedostatočne vykonávanej technickej diagnostiky,
• počas diagnostických meraní.

Bezpečnosť elektrického zariadenia je funkciou času, doby prevádzky, intenzity pôsobenia vonkajších vplyvov, údržby a technickej diagnostiky, čo vyjadruje, že bezpečnosť elektrického zariadenia je viacparametrickou funkciou:

F=(t,x,y,z, ...)

Z uvedeného vyplýva, že používateľ elektrického zariadenia je najneskôr po uplynutí záručnej doby právne a morálne zodpovedný za vykonávanie diagnostických meraní, aby tak zamedzil vzniku porúch a s tým súvisiacich rizík úrazu na ňom. Pritom ak hovoríme o diagnostike a diagnostických meraniach, nemusí ísť vždy o zložité a drahé merania. Niekedy stačí aj priložením ruky na ložiskový štít elektrického stroja zistiť, že stroj sa prehrieva, a tak znížit riziko vzniku poruchy a úrazu.

Tu azda treba pripomenúť, že sama dignostika riziko neznižuje, ak sa jej výsledky nepremietnu v údržbe a opravách. V krajnom prípade sa treba postarať o okamžité odstavenie zariadenia z prevádzky.

Technická diagnostika ako prostriedok na minimalizáciu rizík úrazu na elektrických zariadeniach by nemala tento význam ani v tom prípade, ak by nebola zaistená dostatočná vierohodnosť a kvalita jej procesov a výsledkov. Tie závisia predovšetkým na:

• spôsobilosti osôb na vykonávanie tejto činnosti,
• spôsobilosti metód a procesov diagnostiky,
• meracieho zariadenia a meracej metódy,
• vhodnosti objektu na diagnostiku.

V technickej diagnostike elektrických strojov musí mať diagnostik mimoriadne odborné znalosti v oblasti elektrotechnických materiálov, ich technológii spracovania, starnutia a degradácie, o princípe funkčných vlastností strojov, princípe diagnostických metód a ich spôsobe vyhodnocovania, aby bolo zaručené, že jeho záveru sú reálne a vierohodné.

Ak diagnostickú činnosť vykonávajú pracovníci, ktorí sice majú elektrotechnické vzdelanie, ale bez akéhokoľvek overenia ich odborných znalostí o používanej diagnostickej metóde či jej vhodnosti pre daný prípad, vierohodnosť a kvalita výsledkov takejto diagnostiky je veľmi malá.

Takmer nulová vierohodnosť diagnostikovania elektrických strojov je v prípade, ak diagnostiku vykonávajú ľudia bez elektrotechnického vzdelania a to aj napriek tomu, že disponujú kvalitnou diagnostickou technikou.

Ako už bolo povedané, riziká vznikajú aj počas diagnostickýh meraní. Ide v prvom rade o diagnostické merania, pri ktorých prichádza človek bezprostredne do styku s elektrickým napätím alebo s rotujúcimi časťami elektrického zariadenia. Pritom ide spravidla len o to, aby sa dodržiavali bezpečné vzdialenosti a používali ochranné pomôcky. V laboratórnych podmienkach dodržaie bezpečnostných predpisov nemusí byť problém. Horšie to je v prevádzke. Z praxe už známych metód ide napríklad o tieto diagnostické merania:

• meranie izolačného odporu,
• kontrola elektrickej pevnosti,
• meranie čiastočných výbojov pomocou magnetickej sondy,
• meranie polarizačného indexu,
• skúška medzizávitovej izolácie vinutia kotvy impulzným napätím,
• zisťovanie technického stavu ložísk na základe merania ich teploty, pri ktorých je vysoké riziko, že môže nastať bezprostredný styk s elektrickým napätímalebo rozujúcimi časťami zariadenia pri vykonávaní technickej diagnostiky, a tak sa vyskytnúť úraz.

ZDROJ:
Poliak, Ján. Technická diagnostika ako prostriedok na minimalizáciu rizík úrazu na elektrických zariadeniach. Bezpečná práca, č. 3, roč. 36, 2005, s. 7.